Robota.sk Za lepším zamestnaním.

Hľadať zamestnanie pre fulltextom

Dodekafonická hudba

Dodekafónia je kompozičná technika 20. storočia, ktorá je racionálnou organizáciou dvanástich samostatných a rovnoprávnych chromatických tónov, uvoľnených z tonálnej organizácie a všetkých funkčných vzťahov. Vznikla ako dôsledok snahy po organizácii atonality, ktorá sa dostala do štádia, hraničiaceho s anarchiou. Základným princípom dodekafónie je rovnomerné, pravidelné využívanie všetkých tónov chromatickej stupnice. V prísnej dodekafónii sa nesmie žiaden tón zopakovať skôr, kým nezaznie všetkých ostatných 11 tónov.

S dvanásťtónovými témami sa stretávame už v romantických skladbách napr. Lisztovej, Faustovskej symfónii – téma Fausta v prvej časti, v Straussovej symfonickej básni, Tak vravel Zarathursta atď. Ide však len o dvanásťtónové témy, ktoré sú chromatickým obohatením tonality. S experimentálnymi snahami o vytvorenie dvanásťtónového systému sa stretávame v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia u Golyševa, Hauera, ale predovšetkým u Arnolda Schőnberga ktorého dodekafonický systém bol najprepracovanejší, takže ho môžeme považovať za otca dodekafónie.

Základným prvkom dodekafonickej hudby je rad- zoradenie dvanásť tónov na základe určitých pravidiel:

• Žiaden tón sa nesmie zopakovať, kým nezaznie ostatných 11 tónov v horizontálnom alebo vertikálnom smere
• V rade sa striedajú menšie intervaly s väčšími, pričom sa uprednostňujú menšie (sekundy a tercie). Využívajú sa intervaly menšie než septima, nepripúšťajú sa rozšírené intervaly.
• Nesmú po sebe nasledovať viac než dva rovnaké intervaly.
• Je nutné vyhýbať sa postupom, pripomínajúcim tonálno-akordické útvary.
• Používanie posuviek je podstatne ľubovoľné

Encyklopédia: ROBOTA.SK > Kultúra > Hudba >