Robota.sk Za lepším zamestnaním.

Hľadať zamestnanie pre fulltextom

Staroslovenčina (19. storočie)

Staroslovenčina bola adaptovaná čeština s niektorými znakmi slovenčiny, ktorú na radu Jána Kollára zaviedla Viedeň na území Slovenska roku 1849 ako úradný jazyk do nižších zložiek verejnej správy, súdnictva a školstva (vyučovací jazyk na ľudových a čiastočne stredných školách) ako odmenu Slovákom za pomoc Viedni pri porážke Maďarov v revolúcii 1848 – 1849.

Jej jazykovú príručku vypracoval Andrej Radlinský pod názvom Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (1850). Oficiálne sa jazyk používal do roku 1859, ale prakticky sa prestal používať po Hattalovej kodifikácii roku 1852 (hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Základnými znakmi, ktorými sa od češtiny používanej v Českých krajinách líšila, boli:

• predpona naj- namiesto nej-
• prípona -stwo namiesto -stwí
• čo namiesto co
• prípona -ný namiesto -ní v tvaroch prídavných mien typu cirkewný / cirkewní
• slovenská infinitívna podoba -ť oproti českej podobe -ti
• slovenské zakončenie substantív mäkkou spoluhláskou (hosť, oheň oproti českému host, ohen)
• l-ové participiá majú vkladné -e- (nésel) a toto vkladné -e- je aj v nominatíve singuláru maskulín typu brater
• v genitíve plurálu maskulín je koncovka -úv (pánúv)
• v pozícii českej dvojhlásky ou je dlhé ú (úřad, súdce), okrem inštrumentálu singuláru feminín (sestrou)
• pri slovesách je v 3. osobe plurálu -ú

Encyklopédia: ROBOTA.SK > Slovensko > Slovenčina >