Peniaze sú tovar, ktorý slúži ako všeobecne akceptovaný výmenný prostriedok a platidlo. Sú univerzálnym tovarom, ktorého špecifickou vlastnosťou je možnosť ľahkej výmeny za iný tovar alebo služby (sú teda široko akceptované oboma stranami: predávajúcou a kupujúcou stranou). Peniaze vznikli spolu s rozšírením obchodu a s diferenciáciou ľudských činností. Sú používané ako všeobecne uznávaný štandard na určenie hodnoty iných tovarov a služieb. Hodnota iných tovarov sa určuje v násobku peňazí.
[upraviť] Vznik a funkcia peňazí
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Za základnú funkciu peňazí sa považuje umožnenie, uľahčenie výmeny tovarov (tovarov, služieb) medzi jednotlivcami či skupinami ľudí. K tomu prišlo už v predhistorickej dobe, keď určité predmety majúce v príslušnej spoločnosti širší význam a uznávanú hodnotu (plátno, dobytok, mušle, neskôr kovy, najmä drahé) sa vsunuli do predtým priamej výmeny predmetov za predmety iného druhu. Hodnota vymieňaných predmetov sa začala udávať v zodpovedajúcom množstve peňažnej jednotky (napríklad počet uncí zlata vyjadroval hodnotu tovaru). Peniaze tak nadobudli ďalšiu funkciu stanovovania hodnoty iných predmetov.
Spočiatku sa množstvo kovov vo funkcii peňazí pri výmene určovalo vážením a následným delením. V krajinách Malej Ázie sa prikročilo v 1. tisícročí pred Kristom k trvalému rozdeleniu peňažného kovu razením kovových mincí s označením, ktoré malo zaručiť rovnaké množstvo kovu v minciach rovnakého druhu, teda aj ich rovnakú hodnotu. Tým odpadla potreba váženia a delenia množstva kovov pri každom konkrétnom výmennom akte. Razenie kovových peňazí sa stalo výlučným právom vládcu krajiny. Bolo neraz i zneužívané tým, že množstvo alebo podiel drahých kovov v minciach sa znižoval bez toho, aby sa ich stanovená hodnota primeranie znížila. Tento postup predstavoval v tých časoch jednu z hlavných príčin znižovania hodnoty peňazí, čo sa moderne nazýva devalvovaním ich hodnoty. Ku svojráznej výraznej devalvácii hodnoty peňazí v Európe prišlo v 16. storočí. Dovážali sa ohromné množstvá zlata z kolónií v Ameriky, najmä Španielmi. Na získanie ich nebolo potrebné vynakladať zvyčajné množstvo práce, keďže boli vo veľkej miere ulúpené domorodému obyvateľstvu. Zlato zaplavujúce európsky trh znížilo hodnotu dovtedy existujúceho obeživa.
Peniaze v ich kovovej forme pri výmene za predmety musel kupujúci predávajúcemu fyzicky odovzdávať a ten ich prevziať. To vyžadovalo ich hmotný prenos na miesto výmeny a neposkytovalo dostatočnú ochranu pred stratou, krádežou či lúpežou. V rozvíjajúcich sa talianskych mestách v období renesancie (14. a 15. storočie) sa vytvoril spôsob prevodu peňazí do iných miest prostredníctvom finančných alebo bankových podnikateľov. Títo zabezpečovali, že u nich uložené peniaze vyplatí vkladateľovi alebo ním poverenej osobe s nimi obchodne spojený finančný podnikateľ v inom meste. Išlo o počiatok rozvoja bankových služieb, ktoré sú v súčasnosti široko rozvinuté čo do foriem a zároveň využívajú informačné a komunikačné technológie (ďalej len IKT).
V 16. storočí sa v Európe začali tlačiť papierové peniaze (bankovky) s vyznačením hodnoty odvodenej od hodnoty určitého množstva drahého kovu. Výlučný vydavateľ (emitent) týchto peňazí - panovník, štát – zaručoval, že hodnota vydaných papierových peňazí bude zodpovedať na nich vyznačenej výške. Papierové peniaze však uľahčili ich znehodnotenie samotným vydavateľom, keď boli dávané do obehu vo väčšom rozsahu, ako vyžadovala potreba ich obehu a rozsah ich krytia drahými kovmi alebo inými reálnymi hodnotami. Pristupovalo sa k tomu najmä v obdobiach ekonomických kríz, vojen a iných udalostí a zámerov, vyžadujúcich väčšie objemy peňazí. Preto občas dochádzalo k finančnému úpadku (bankrotu) celých štátov, ktoré neboli v stave plniť svoje záväzky, ako to bolo napríklad vo Francúzsku v 18. storočí pred revolúciou a v Nemecku po 1. svetovej vojne. Spravidla sa pritom zrušila platnosť všetkých vydaných bankoviek a zaviedol sa ich nový druh. Zameniteľnosť papierových peňazí za zlato (krytie peňazí zlatom) sa postupne obmedzovala a celosvetová ekonomická kríza v 30. rokoch 20. storočia sa stala konečným impulzom, kedy toto viazanie vo väčšine vyspelých štátov zaniklo. Stav sa neobnovil naplno ani pri novom usporiadaní menových vzťahov po 2. svetovej vojne.
Peniaze nielen sprostredkúvajú výmenu predmetov a platenie služieb, ale zároveň umožňujú poskytovať úvery. Úvery si môžu poskytovať medzi sebou fyzické osoby, podnikateľskými inštitúciami pre poskytovanie úverov sú však banky. Tie prijímajú vklady voľných peňazí (úspory) právnických a fyzických osôb a poskytujú za ne úroky. Zároveň požičiavajú peniaze iným osobám za vyššie úroky. Z rozdielu úrokov pri vkladoch a úveroch a z poplatkov za rôzne služby bánk sa uhrádzajú ich náklady a vytvárajú sa bankové zisky. Poskytnutie pôžičiek bankami sa viaže na dôveryhodnosť dlžníkov splácať vypožičané peniaze podľa dohodnutých podmienok a/alebo na záruky iných osôb alebo viazanie iných hodnôt (napríklad zriadenie záložného práva na nehnuteľnostiach, uloženie cenných papierov v banke a podobne). Bankovníctvo (spolu s poisťovníctvom) sú v dnešnej dobe činnosti s obrovským ziskom.
Funkcie bánk sú však ďaleko širšie, ako je prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. Pre svojich klientov vedú bežné účty, na ktorých sa sústreďujú vklady a z ktorých sa uhrádzajú rôzne záväzky klientov podľa ich pokynov (dispozícií). Údaje o stave a pohyboch na účtoch a o realizovaní pokynov klientov bankami čím ďalej viacej prechádza z papierových foriem na využívanie IKT. Pre obyvateľov je výhodným využívať rôzne druhy bankomatových kariet (tzv. plastové peniaze, to je ďalší stupeň vývoja po kovových a papierových peniazoch) na výber peňazí z účtov, prípadne i využitím dohodnutého úveru. Banky aktívne pôsobia v celej peňažnej sústave a peňažnom hospodárstve, kde povedľa samotných peňazí majú významnú funkciu cenné papiere, najmä akcie, dlhopisy a ich deriváty.
Hodnota peňazí nie je stála, ale sa mení v priebehu času. Zmeny závisia predovšetkým od národohospodárskych (makroekonomických) faktorov, ako je stav, vývoj a efektivita hospodárstva, vyrovnanosť dovozu a vývozu resp. zahraničnej platobnej bilancie, vyrovnanosť štátneho a verejného rozpočtu. Prevažne dochádza k postupnému znižovaniu hodnoty peňazí (inflácia). Napríklad hodnota slovenskej koruny pred zavedením Eura predstavovala približne len 1/10 hodnoty československej koruny v roku 1990. Postupné mierne znižovanie hodnoty peňazí je zväčša konané pod úmyselným zámerom - či už zo strany štátu alebo centrálnej banky. Mierna inflácia sa totižto považuje za najjednoduchší a najosvedčenejší prostriedok na stimuláciu ekonomického rastu. Núti ľudí k tomu aby ekonomicky "nehybernovali", teda aby peniaze "nezašívali do duchien", ale aby ich investovali a tak následným ziskom vyrovnali stratu ich hodnoty. K opačnému trendu - k zhodnocovania meny (deflácia) - dochádza len zriedka.
V súčasnej ére v zásade každý štát disponuje menovou zvrchovanosťou. To značí, že štát vydáva vlastné peniaze - má vlastnú menu (koruny, libry, zloty, kuny, toliare, forinty, doláre, drachmy, juany, jeny, atď.) a iné meny nesmú ohroziť dominantné postavenie ustanovenej domácej meny. Vydávať (emitovať) peniaze v krajine smie spravidla len jediná oprávnená (predtým nazývaná „ceduľová“) banka. V podstate neexistuje možnosť aby vnútri jedného štátu existovala slobodná konkurencia medzi dvomi, či viacerými menami. Iné ako domáce meny, majú v daných štátoch iba obmedzenú úlohu. Hodnota mien v medzinárodnom porovnaní sa určuje z vývoja tzv. menových kurzov, ktoré vznikajú pri kúpe a predaji národných mien za cudzie meny.
Peniaze sú nielen sprostredkovateľom trhovej výmeny, ale aj samy osebe sú tovarom, ktorý je vystavený princípu ponuky a dopytu. Zvýšenie dopytu po istej mene vyvolá zvýšenie jej výmenného kurzu a naopak zníženie dopytu po nej vyvoláva jeho pokles. K zvýšeniu hodnoty peňazí v zmysle deflácie však zväčša nedochádza. Centrálna banka pri deflačných tlakoch zvykne vytlačiť toľko peňazí, koľko potrebuje na ich mierne znehodnocovanie a teda na zachovanie želanej miernej inflácie.
Silná domáca mena zlacňuje dovážané a v cudzine nakupované výrobky a služby, avšak sťažuje vývoz tovarov a služieb, ktoré sú pre zahraničných odberateľov drahšími.
[upraviť] Prehľad
Vývoj peňazí:
čítajte viac o Peniaze