Vikingovia (prídavné meno znie vikinský (t.j. bez -g-); o pojme Normani pozri nižšie) sú predkovia dnešných Dánov, Nórov a Švédov v tzv. vikingskom období (800 - 1066), charakterizovanom dobyvačnými výpravami zo Škandinávie a Dánska do Británie, na Island, do Grónska, Severnej Ameriky a inde.
Pôvod tohto možno severského mena je nejasný aj pre nejasné spojenie anglosaského jazyka s nórčinou. Slovo má viacero významov (z stredovekej nórčiny - vikingr): lupič, moreplavec, pirát. Doslovne často prekladané ako, „ten kto prišiel z fjordov“ (vik = potok, malá zátoka). Iné staršie vysvetlenia poukazujú na to, že základ slova wik, by mohol znamenať dedina alebo tábor[1].
Anglosaské kroniky ich označujú ako Dáni[1], franské ako Normani. Slovania označovali Vikingov, s ktorými sa stretávali ako Varjagovia[2].
[upraviť] Dejiny
Obyvatelia Škandinávie sa po stáročia živili rybolovom a pastierstvom. Popri tom boli aj výborní námorníci a stavitelia lodí. V 6. a 7. storočí začali obchodovať v okolí Baltského mora a hlbšie vo vnútrozemí Ruska, pozdĺž veľkých riek. Toto predvikingské obdobie Škandinávie sa označuje ako vendelské obdobie (600 - 1000).
Najmä koncom 8. storočia začali z neznámych dôvodov podnikať agresívne nájazdy na pobrežie Európy. Stavali rýchle a dlhé lode s nízkym ponorom, ktoré im umožňovali rýchlo a prekvapivo udrieť z mora i z rieky. Volali ich dračie lode, drakkar, lebo boli zdobené dračími hlavami. Vo vikingskom období sa rozlišujú vojnové lode, lode na ďaleké cesty, obchodné lode a kráľovské jachty na slávnostné plavby pri pobreží a v pokojných vodách. Ľudia obývajúci pobrežia mora a riek Nemecka, Francúzska a Anglicka žili v neustálom strachu pred vikingskými nájazdníkmi. Za začiatok vikingských výprav sa považuje rok 793, kedy nórski Vikingovia spustošili kláštor Lindisfarne na pobreží Northumbrie.
Prvá fáza ich výprav počas 1. polovice 9. storočia zahŕňala len živelné výpravy menšieho rozsahu. Vďaka obrannému systému postavenému Karlom Veľkým sa podarilo ešte na niekoľko desaťročí odvrátiť vikingské nájazdy na severných brehoch Franskej ríše, no od 40. rokov 9. storočia sa začali ich mohutné vpády.
Táto druhá fáza, odohrávajúca sa počas 2. polovice 9. storočia a celého 10. storočia je charakterizovaná organizovanými výpravami často na čele s najvyššími šľachticmi alebo členmi kráľovských rodov. Ako vojnová korisť sa na sever dostávalo striebro (ozdoby alebo mince), ktoré bolo v Škandinávii hlavným hodnotovým ekvivalentom a preto bolo nájdené v stovkách pokladov v celej Škandinávii:
- Nórski Vikingovia osídlili Orkneje, Shetlandy, Faerské ostrovy, Island a Grónsko. Z Grónska sa dostali až do Severnej Ameriky dávno pred Kolumbom. Okrem toho sa podieľali na výpravách dánskych Vikingov.
- Dánski Vikingovia sa zmocnili východnej polovice Anglicka, ich oddiely sa preplavili po rieke Seine až k Parížu a ďalšie do Írska.
- Švédski Vikingovia (Variagovia), ktorí už v 7. a 8. storočí ovládali určité oblasti východného Pobaltia (Grobiňa), prenikali najmä ako obchodníci po riekach do východnej Európy, kde sa stretávali so slovanskými a arabskými kupcami (napr. na rieke Volga), alebo sami zachádzali až na územie Byzantskej ríše (boli telesnými strážcami byzantských cisárov) a arabského sveta. Časť ich viac-menej ovládla časť Ruska až po Kyjev a z Čierneho mora napadli Konštantínopol. Vtrhli aj na moslimský Pyrenejský polostrov a hlboko do Stredozemného mora. Podľa väčšiny západných historikov sú Variagovia zakladateľmi štátu Kyjevská Rus, väčšina ruských historikov toto tvrdenie odmieta.
čítajte viac o Vikingovia